Maďarsko v medzivojnovom období
Dlhotrvajúcou vojnou bola krajina výrazne oslabená.
V novembri 1918 zaniklo Uhorské kráľovstvo a rozpadlo sa na štáty: Maďarskú (ľudovú) republiku, Česko-Slovensko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, východné pohraničie bolo pripojené k Rumunsku a západné pohraničie – Burgenland k Rakúsku.
Zmeny hraníc boli neskôr potvrdené Trianonskou zmluvou.
Na jar roku 1919 vláda padla a bola vyhlásená tzv. Maďarská republika rád, ktorá sa pokúsila na Slovensku vytvoriť Slovenskú republiku rád, no nakoniec bola potlačená rumunskými a česko-slovenskými vojskami na pokyn dohodových mocností v lete 1919.
Po prechodnej vláde sociálnych demokratov sa v roku 1920 k moci dostal Miklós Horthy a vyhlásil Maďarské kráľovstvo, ktoré nemalo kráľa. Horthy v Maďarsku nastolil jeden z prvých fašistických režimov v Európe.
Hlavným cieľom štátu bola obnova Uhorska alebo aspoň pripojenie časti území susedných štátov. Režim úzko spolupracoval s fašistickým režimom v Taliansku a neskôr s nacistickým Nemeckom. V roku 1920 bol prijatý prvý protižidovský zákon.
Počas 2. svetovej vojny viedol Maďarsko spočiatku M. Horthy.
Krajina získala časť území okolitých krajín (vrátane Slovenska) v dôsledku prvej a druhej viedenskej arbitráže.
Z územia Slovenska takto pričleneného k Maďarsku muselo odísť okolo 100 000 Slovákov alebo Čechov.
Maďarsko sa zúčastnilo vojny na strane vojsk Osi, jeho jednotky bojovali na východnom fronte.
Od 19. marca 1944 bolo maďarské územie obsadené nemeckými vojskami, v októbri bol Horthy nútený odstúpiť a jeho miesto prebral radikálny fašistický politik F. Szálasi. Zavládol teror tzv. Šípových krížov. Územie Maďarska oslobodzoval sovietsky 2. a 3. ukrajinský front.
Najťažšie boje prebiehali v oblasti Debrecínu, Níreďházy a Budapešti.